„Je to už vyše mesiaca, čo som zažila katastrofálne prebudenie. Zobudila som sa doslova do pekla! Môj partner prišiel domov nadránom totálne opitý a akoby to nestačilo, bol aj agresívny. Zobudil ma tým, že mi kopal do matracu a stiahol zo mňa perinu. Bola som rozospatá a ubolená, keďže som mala krámy a nebolo mi zrovna najlepšie.“
„V prvej sekunde som nevedela, čo sa deje. Ako som tak na neho civela, ako rozhadzuje rukami, ako ďalej kope, ako vrieska, došlo mi to. Preboha, čo mu šibe? On si myslí, že ho podvádzam? A prečo? Lebo mu kamoška povedala, že ma videla vonku na prechádzke s jedným kamošom! That´s it?! Z tohto vzniklo to, že spávam s iným, a dokonca, že ho chcem kvôli druhému opustiť?! A pritom nič pravdy! Ten druhý je len kamarát a nič viac. On to vie, ja to viem, mal by to vedieť aj môj partner a nechať si veci vysvetliť, nie robiť unáhlené závery. Ale ok, myslím si: nebudem to riešiť, se*em na to, nemá to význam, je rozbitý na sr*čky, takže pekne ho uložíme spať a ráno sa porozprávame, že? Normálne. V pokoji. Ale nieeeee! Nedá sa! On musí pokračovať. Musí mi urobiť peklo. Musí udierať do steny, musí rozhadzovať vecami, musí mi nechutne nadávať a urážať ma. Začínala som mať strach. Takého som ho ešte nevidela. Ako áno, občas mal agresívne sklony, keď si vypil a do toho žiarlil, ale ešte nikdy som ho nevidela až v takomto stave. Vždy som vedela, že aj keď ma už raz sotil, tak by nebol schopný naozaj ma udrieť. To by proste neurobil! V tej chvíli som si nebola taká istá. Videla som mu to v očiach. Tú zlosť! Tú agresivitu! Tú nenávisť! Človek, ktorého milujem, a ktorý miluje mňa, ma teraz nenávidí.
Mala som strach. Už mi naozaj naháňal strach. Začínala som veriť tomu, že by bol schopný udrieť ma, zbiť, zmlátiť, čokoľvek. Urobil by to. Urobí to? Schúlila som sa a zakryla si rukami tvár a hlavu. Dlane som mala až vzadu na vlasoch a tvár som si zaborila do ramien. Chcela som si zakryť aj uši, aby som to celé nepočula. Nechcela som počúvať, aká som k**va, aká som špina špinavá, ako mám zdochnúť. Bolelo to. Jeho slová ma veľmi boleli a hlboko ma ranili. Toto si nezaslúžim! To nie je pravda, čo mi tu na mňa rozpráva! Ja som dobrá žena! Verná žena! Toto si naozaj nezaslúžim! Nech to už skončí! Prosím, nech to už skončí!!!
Neskončilo. Stále neprestával. Ako som tam tak ležala schúlená, čupol si na posteli hneď vedľa mňa. Jednou rukou mi chytil moju ruku a odtiahol ju od mojej hlavy tak, aby na mňa videl a aby som ja videla na neho. Stále nadával. Kričal. Preklínal. Druhú ruku zovrel v päsť a napriahol sa. Teraz to príde! Teraz ma udrie! Bože môj, to bude bolieť, veď ako veľmi sa napriahol. On má silu. Teraz ucítim, akú veľkú silu má. Pôjde mi krv? Vybije mi zuby? Stratím vedomie? Aké to bude? Toto všetko sa mi premietalo hlavou. Nakoniec však udrel do steny, tesne vedľa mojej hlavy. Fúú. Vydýchla som si, ale len na chvíľu. Strach tam stále bol. Pustil ma, ale v kričaní a rozhadzovaní vecami pokračoval. „Poď si ľahnúť, prosím ťa, a zajtra sa normálne porozprávame,“ povedala som. „BUĎ TICHO!!! LEBO ŤA ZABIJEM!!!“ Onemela som. Čo povedal? Povedal naozaj to, čo si myslím, že povedal? Že ma zabije? Skúsila som to znova. Asi sa mi to len zdalo. To nemôže byť pravda. Znova som tú vetu chcela zopakovať, ale nedostala som sa ani k druhému slovu. „TI VRAVÍM, BUĎ TICHO, LEBO ŤA ZABIJEM!!! Zoberiem nôž a ťa zabijem!!!BUĎ TICHOOOO!!!!“ Toto bol koniec. Zabil lásku.
V poslednej dobe sme mali problémy, hádali sme sa viac ako obyčajne, ale nebolo to nič vážne. Dalo sa to prekonať. Ale toto sa nedá prekonať. Nedá sa prekonať fakt, že sa mi tu vyhráža smrťou, dokonca povedal presný spôsob, ako ma zabije. Vezme nôž a zabije ma! Takže má aj plán? To nie je skrat, že „mám nervy a mám po ruke nôž a vo vyhrotenej situácii a v amoku po ňom siahnem a bodnem niekoho“. To znelo ako plán: pôjdem do kuchyne, vezmem nôž a zabijem ťa. Prisahám, že v tej chvíli zabil posledný kúsok lásky, ktorý vo mne ostal. Nebolo tam už nič. Len strach o svoj život. Mám svoj život rada a snažím sa ho žiť najlepšie ako viem a nechcem zomrieť. Ešte nie! A už vôbec nie takto! Za toto!! Za čo vlastne?! Ani som nič zlé neurobila, za čo by som si zaslúžila smrť. Aj keby som ho podviedla, aj keby som ho chcela opustiť, aj keby som spávala s každým chlapom, ktorého stretnem, zaslúžila by som si za to smrť??? Naozaj?
Odvtedy prešlo niekoľko týždňov. Udobrili sme sa,… viac-menej. Jednoducho vieme vedľa seba existovať. Ospravedlňoval sa, sľuboval, prosíkal. Aj keď sme to nejako ustáli, už to nebolo ako pred tým. Stále to ostalo niekde tam. Niekde vo vnútri. Nikde v mojej hlave mám tie obrazy, ten zvuk, ten pocit. Je to tam. Nechcem to tam mať, ale je to tam.
Znova je to zlé, znova si nerozumieme, znova máme problémy. Večer šiel von a v mojom vnútri sa zapli všetky poplašné senzory a nastala panika. Och, Bože, znova príde ráno opitý a čo bude? Čo bude nasledovať? Čo sa stane? Bojím sa. Čo urobím? Pôjdem spať do obývačky, nech nie som hneď po ruke v spálni a nech mám čas sa nejako zmobilizovať, keď sa zobudím na jeho podgurážaný príchod. Ale čo ak sa nezobudím na jeho príchod a preberie ma až keď bude nado mnou a… Nemôžem sa ani zamknúť, pretože na dverách obývačky ani spálne nemáme zámok!!! Už viem! Vzala som tĺčik na mäso a dala som si ho ku posteli. Nemám inú možnosť. Keď príde a bude ma ohrozovať, musím sa brániť. Viem, že ma minule ani len neudrel, akurát som mala modriny na zápästí ako ma držal, ale neudrel ma. No napriek tomu mám strach pri hocijakom podnete, ktorý mi to celé pripomenie. Ja som jemná žena a nezaslúžim si takéto hrubé zaobchádzanie. A nie som ochotná to ani tolerovať. Nedá sa žiť s takýmto strachom. Je koniec!“
