Niektorí z nás sa správajú ako im to prikazuje spoločnosť. Hlúpo, s predsudkami, bez názoru, duše, s pokorou a láskou ku všetkým bez rozdielu. My sme však ľudia. Sme stvorení na to, aby sme cítili lásku, nenávisť, radosť, chlad, pokoru i pohŕdanie a nie sa iba stavali do radu ako ovce na banány v Tuzexe. Vždy je čo povedať, vždy treba prežiť a hľadať cestu pre krajší deň. Aj keď sa len snažíte dostať cez otrasný víkend, alebo deň v práci..
Vstal si a pozrel si na mňa.. Otočila som sa na druhý bok, nechcela som sa dívať na tvoju tvár. Po ďalšom nočnom záťahu, kedy som sa opäť zobudila vedľa teba mi bolo zle od vodky a vlasy mi smrdeli od trávy. Chcel si prehovoriť, no nemal si odvahu, tak si vstal, otvoril dvere na terasu a nahý si sa díval von. Zrejme ti smrdeli zvratky na mojich starých jeansoch. Prepáč, nemohla som inak. Pootočila som hlavu, ale len tak, aby si to nevidel, neregistroval. Pri pohľade na teba s vedomím, že si ma zas dostal opitú mi bolo zle. Dotýkal si sa ma a dýchal na moje telo, aspoň také záblesky mi svietia v hlave. Nedokázala som viac ležať v tej spoločnej spotenej posteli, tak som vstala a zapla starý tranzistor v rohu miestnosti. Ozvala sa hudba, otočil si sa so svojím holým telom a v tom ma hodilo o stenu. Dozvuky, dievča…
Pribehol si, vraj mi chceš pomôcť, no ja som ťa odhodila ako len chlap vie odhodiť ženu. Vtedy keď ňou pohŕda, keď ju nechce. Arogantne, povrchne a bez citu. ,,Nechaj ma!” vravím mu ešte v liehovom opare a pomaly kráčam dole schodmi. Keď mi je zle, neostávam ležať.. To človek dostane točák, vieš- krúti sa ti celý svet a nevieš kam padneš v myšlienkach skôr. Sprcha je v danom momente spása. Sedela som v nej hádam dve hodiny. Zas prišiel, nedá mi pokoj- ,,skontrolovať ma.” Vraj či žijem, či som v poriadku. Chápem, ale proste.. ,,Nechaj ma!”
Sme stvorení na to, aby sme cítili lásku, nenávisť, radosť, chlad, pokoru i pohŕdanie
Od nervov pridal hlas na rádiu, počula som ho až do sprchy. Cez poschodie! Možno nechcel, aby som počula ako plače, alebo dostal amok a chcel sa vybúriť. Neviem, bolo mi to jedno, nezaujíma ma. Z poschodia hral starý Bon Jovi a ja som ostala ticho sedieť nahá v sprche, na hlavu si púšťala vodu. Vlasy po pás mi chladili celý chrbát, voda mi stekala po špičke nosa a tvár som mala posiatu čiernou rozmazanou ceruzkou a špirálou. Dokonalé vypnutie rozbitého mozgu, synchronizácia s vodou a aspoň čiastočný pocit čistoty. Ale ten hnus, čo mi ťažil žalúdok.. Načo som pila? A kde som vlastne bola? Netuším.. Reset, v hlave úplný fail. No, buď dám do tela tabletkovú chémiu, buď mi bude zle, alebo to proste vyrovnám. Napriek tomu, že som sa cítila ako posledný alkoholik, pri záchode stál zvyšok vodky. Piť ju na obed v sprche s vlažnou vodou ako Kurt Cobain je síce underground pre mladých, ale matka by sa na to dívala ako na výkrik na pokraji zúfalstva, vytrhla by ma von za vlasy a dostala by som dve tri materské rany so slzami v jej očiach. Ešteže ma nevidí a napriek tomu, že cez týždeň som dáma, včera som len dala… Jeden na žiaľ, druhý na neho a tretí… už ani neviem.
Vyrovnaná, tam kde včera cestujúc v čase som vyšla zo sprchy. Pozrela som na teba a tvoju iskru v očiach a nehovorilo mi to vôbec nič. Nič.. Mlčal si. Zas, zas, zas si skurvene mlčal! Svieti na mňa slnko a v bielych nohavičkách sedím v okne, ubalil si mi sedliacku cigaretu a nechal si ma plynúť sobotným dňom. Vedel si, že nie som pri tebe. Sused zhora sa na mňa díval a pani domáca mu dala ručný bozk po tvári s hlúpou poznámkou k mojej ,,lacnej” osobe. Vrátila som sa do spotenej postele a zaspala, nesnívala o ničom a keď bolo 18:31, otvorila som oči a v cudzom byte sa už zbiehalo zopár známych. Dala som si výpredajové tričko, objednala pizzu a ráno sa prebudila v teniskách. Bol si tam zas. Na druhej strane a bez slov. Už mi daj pokoj..
