Krásna, mladá, plná energie, nádejí a snov. Presne taká je Inka Dlhošová, ktorej zákerná rakovina vzala pred piatimi rokmi milovaného ocka. Dnes má 26 rokov a jej cieľom je pomáhať rodinám, ktoré postihlo rovnaké nešťastie.
Si zakladateľkou projektu, ktorý sa zaoberá pomocou pre rodiny s onkologickými pacientmi. Ako vznikol v tvojej hlave takýto krásny nápad?
Nevznikol len v mojej hlave, ale aj v hlave ockovho kamaráta Ondreja Nemca. Môj tatino bol niekoľko rokov obecným poslancom a aktívne hrával futbal za obec Vlkanová, pre ktorú robil všetko, čo bolo v jeho silách. Každý, kto môjho tatina poznal vie, že to bol dobrý človek a komu mohol, tomu pomohol. 8. júla to bolo 5 rokov, ako ocko zomrel na následky rakoviny. Chceli sme zorganizovať niečo, aby si ľudia, ktorí ho poznali, mohli pospomínať. Tak sme sa rozhodli, že zorganizujeme Memoriál Roberta Dlhoša, kde sa odohrá minifutbalový turnaj. Po istom čase som si však povedala, že niečo tomu chýba. Rozmýšľala som, ako to zorganizovať tak, aby sa aj pomohlo, pretože ocino by si to tak určite želal. A tak som dostala nápad, že sa urobí tombola a budú sa dražiť vecí známych športových osobností. Chcela som využiť svoje kontakty a kontakty môjho brata Robka k tomu, aby sa pomohlo. Vďaka svojmu priateľovi Tomášovi Zigovi osobne poznám hokejistov z extraligy, 1. hokejovej ligy z reprezentácie a vedela som, že ak ich oslovím s touto myšlienkou, tak to neodmietnu. Ocko bojoval s rakovinou niekoľko rokov. Prvé roky s touto chorobou zvládal bezkonkurenčne, keď už sme si mysleli, že je dobre, udrela ešte v agresívnejšej forme. Ako rodina sme mali to šťastie v nešťastí, že nám pomáhalo veľmi veľa ľudí, ale nie každý má také šťastie. Práve preto sme sa rozhodli, že memoriál musí mať väčšiu myšlienku, a tak vznikla aj charitatívna časť.
S rakovinou sa stretávame denne. Minimálne o nej počúvame z médií, no ako dokáže zatočiť so životom, vie asi len ten, koho sa táto choroba bytostne týka, respektíve členov jeho rodiny. Jedným z takýchto členov si aj ty – dcéra. Môžeš nám teda priblížiť, čo všetko sa v živote človeka zmení s príchodom tohto zákerného ochorenia?
Zmení sa úplne všetko. Každý človek má pred rakovinou rešpekt, a to aj z dôvodu, že si uvedomuje náročnosť procesu, ktorým musí onkologicky chorý prejsť. Kvalita života rodiny s onkologickým členom býva ovplyvnená tým, ako chorý vníma proces liečenia, či neopúšťa sám seba, či pomoc rodiny vníma ako pozitívum. Zmeny nálad, depresia a absolvovanie náročných liečebných postupov ovplyvňujú psychickú stránku onkologicky chorého natoľko, že sa cíti byť pre samotnú spoločnosť nepotrebný a pre rodinu, v ktorej funguje, sa začína vnímať ako príťaž. V dôsledku týchto myšlienok býva onkologicky chorý nekomunikatívny, podráždený alebo apatický a je čoraz ťažšie viesť s ním komunikáciu o jeho potrebách.
Ako môže v takýchto ťažkých životných chvíľach pomôcť práve rodina?
Od prvej chvíle, kedy sa človek dozvie svoju diagnózu, je potrebná spolupatričnosť jeho rodiny. Dôležité je poskytnúť človeku psychickú podporu a pomôcť mu v začiatočnom štádiu šoku. Úroveň aj obsah adaptácie na chorobu sú určované aj tým, ako je rodina schopná vyrovnávať sa s rôznymi konfliktnými situáciami, na akej kvalitatívnej úrovni sú ich členovia pripravení medzi sebou komunikovať, formulovať a riešiť problémy, vyjadrovať svoje názory, zaujímať jednoznačné postoje k otázkam zdravia a choroby či preukazovať si vzájomné pochopenie a podporu. Členovia rodiny sa boja pocitov, ktoré by v nich rozhovor o rakovine vyvolal. Mnohí z nich o tom nechcú hovoriť, pretože sa obávajú toho, že by sa s tým nevedeli vyrovnať. Takúto situáciu však chorý člen rodiny vníma veľmi intenzívne a môže to v ňom vyvolať ešte väčší strach z ochorenia. Zároveň môže začať pociťovať nedôveru voči rodine a utiahne sa do seba. Je preto dôležité rozprávať sa o svojich obavách. V prípade, že chorý člen rodiny je pripravený a chce hovoriť o rakovine, o svojich obavách, hneve, bolesti či smútku, je dôležité byť aktívnym poslucháčom. Je potrebné pýtať sa chorého, čo by mu pomohlo zmeniť jeho stav a nedať sa odradiť jeho apatiou.
Dôležité je poskytnúť človeku psychickú podporu a pomôcť mu v začiatočnom štádiu šoku.
Naopak, čo by rodina v prospech jeho dobra robiť nemala?
Nie je vhodné zakrývať svoje prežívanie, treba o ňom hovoriť primerane s ohľadom na fyzický a psychický stav chorého. Týmto spôsobom dáva rodina chorému väčšiu slobodu prejaviť svoje vlastné pocity. Otvorená komunikácia v rodine je zásadným faktorom v adaptácii sa na chorobu. Vyhýbanie sa komunikácii vedie k odcudzeniu členov rodiny, pričom vytvorená komunikačná bariéra sťažuje pomoc rodiny onkologicky chorému. Keď si onkologicky chorý uvedomí, že jeho choroba je nevyliečiteľná, stavia sa do pozície, kedy prehodnocuje svoj doterajší život.
Každému sa pravdepodobne zmení jeho doterajší rebríček hodnôt…
To je pravda. Hodnoty, ktoré boli predtým pre neho na popredných priečkach sa začínajú vplyvom choroby meniť. Pred zistením ochorenia považovali klienti za najdôležitejšie rodinu, kariéru, ctižiadostivosť, peniaze a čas. Po zistení ochorenia sa hodnotový rebríček u nich zásadne mení. Na prvom mieste uvádzajú zdravie, a to v zmysle získať stav pred zistením ochorenia. Nasleduje rodina, ktorá by mala tvoriť citovú podporu. Ďalšími sú porozumenie, priateľstvo a láska. Zistené výsledky jednoznačne naznačujú, že k zmenám hodnôt v dôsledku ochorenia došlo v smere zvýšenia hodnoty zdravia a zvýšenia emocionálnych vzťahov k blízkym ľudom, ktorí pomáhajú prekonávať dôsledky ochorenia. Aj na základe týchto výsledkov si dovolím tvrdiť, že pevné rodinné vzťahy zohrávajú veľmi dôležitú úlohu pri vyrovnávaní sa s chorobu.
Ako sa podľa teba k onkologickým pacientom stavia spoločnosť?
Rodina je, bohužiaľ, často vystavovaná ľútosti zo strany spoločnosti. Laická verejnosť nevie, ako správne reagovať a považuje ľútosť za prejav spolupatričnosti a súcitia s rodinou, ktorú táto choroba postihla. Príbuzní, priatelia a známi sa v priebehu choroby začínajú strániť kontaktom s chorým a jeho rodinou z dôvodu, že nevedia, ako majú reagovať. Nie vždy je tomu tak, ale vo väčšine prípadov áno. Rakovina ovplyvňuje aj oblasť bežného života chorého a jeho rodiny. Pred diagnostikovaním choroby mal pacient určitý sociálny status. Patril do spoločnosti, pracoval, svoj voľný čas trávil aktívne, nadväzoval nové kontakty s ľuďmi, viedol samostatný plnohodnotný život. Progres choroby však spôsobuje u pacienta mnohé zmeny. V skratke sa zmení samotné fungovanie rodiny, denný režim, ľudské hodnoty, priority, vzťahy v rodine a s okolím, zmýšľanie nielen pacienta, ale aj jeho rodinných príslušníkov, priateľov, známych a, samozrejme, aj finančná situácia rodiny.
Aké to bolo v tvojom prípade po tom, čo si sa dozvedela, že ockovi diagnostikovali rakovinu?
Keď ockovi diagnostikovali rakovinu, bola som stredoškoláčka a mala som tesne pred maturitou. Moja rodina sa ma snažila chrániť, nič mi nepovedala a všetko predo mnou tajila. Brat bol pracovne v Írsku a tiež nič nevedel. Keď bol ocko hospitalizovaný v Martine, kde podstúpil náročnú operáciu a ja už som mala po maturite, vtedy som sa dozvedela celú pravdu. Vedela som, aká je rakovina zákerná choroba, mala som o nej základné informácie, ale nevedela som, čo nás čaká, to si človek, bohužiaľ, musí prežiť. Ľudia sa všeobecne chorôb stránia a nechcú o nich nič vedieť, pokiaľ im samotným nevstúpia do života alebo ich priateľom alebo známym. Ani ja som sa predtým o rakovinu veľmi nezaujímala. Veľa som sa dozvedela v škole, mali sme odborné predmety zamerané na ľudské telo a zdravie. Vedela som, aká vie byť rakovina zákerná, že ľudia na ňu zomierajú, ale že sú aj ľudia, ktorí nad ňou dokázali zvíťaziť. Začala som myslieť pozitívne a verila som, že tatino tiež zabojuje a vyhrá. Bol obrovský bojovník a prvé roky s rakovinou niesol statočne. Stále pracoval aj cez bolesti a nevoľnosť, ktoré mal po chemoterapiách a ožarovaniach. Predsa len ocko bol živiteľ rodiny a vždy cítil za nás zodpovednosť. Bol starostlivý, pozorný aj napriek tomu, že mal niekedy problém sám so sebou, stále sa snažil fungovať, byť nápomocný v domácnosti, proste bol úžasný…
Chorý pacient však životy členov rodiny neovplyvní len po psychickej stránke, ale určite i finančnej…
To je samozrejmé. Ekonomické problémy, ktoré v rodine vznikajú v dôsledku choroby, je nutné riešiť čo najskôr v krátkom časovom období, a to z viacerých dôvodov. Ak bol onkologicky chorý hlavným zdrojom finančných prostriedkov pre rodinu, uvedomuje si následky, ktoré môžu nastať. Liečba rakoviny trvá najmenej polroka, čím sa onkologicky chorý pacient stáva pracovne neschopný. Pokrytie nákladov v domácnosti býva o to finančne náročnejšie, že rodina hľadá aj iné možnosti liečby, ktoré sú nákladné. Rôzne výživové doplnky a zmena stravy sa stáva súčasťou ich bežného života.
Vieš odhadnúť, koľko vyjde približne rodinu celá liečba spojená aj so spomínanými doplnkami?
Nedovolím si to odhadnúť. Nemôžem povedať žiadnu sumu, pretože niekomu sa to zdá byť málo, niekomu veľa. Nech si každý predstaví tento nákup a spočíta si to sám. Čerstvá zelenina, ovocie, kozie mlieko, syry, prípravky z aloe vera, lieky na podporu imunity, nutričné nápoje, a to nemyslím tie, ktoré prepláca poisťovňa, bylinky sušené, čerstvé, zdravotné pomôcky (obväzy, gázy, dezinfekčné prostriedky), pomôcky do kúpeľne, bio lampa, čistič vzduchu, odborné publikácie o iných možnostiach liečby… Niekomu sa to môže zdať zbytočné, ale keď chcete, aby sa človek vyliečil, dáte mu všetko na svete a áno aj to posledné, aj keď vy nebudete mať, pričom to nikdy nevzdáte. Človek je schopný zobrať si aj pôžičku a investovať všetky úspory… Zdravie si za peniaze nekúpite, ale môžete si aspoň povedať, že ste skúsili a urobili všetko preto, aby to bolo lepšie. Smutným faktom ostáva, že nie každý má také možnosti, ako sme mali my. Nebudem hovoriť o liečbe v iných krajinách, o mastičkároch, ľudových liečiteľoch a všetkých možných procedúrach. My sme mali podporu našej rodiny, priateľov, známych, ale aj neznámych a nie každý má to šťastie. Niekto je na to úplne sám a to ja už nechcem dopustiť.
Zdravie si za peniaze nekúpite, ale môžete si aspoň povedať, že ste skúsili a urobili všetko preto, aby to bolo lepšie.
Cieľom tvojho projektu je premeniť všetko zlé, čo rakovina v rodine spôsobila, na dobré. Ale dá sa to vôbec?
Často hovorím, že každý má možnosť výberu, ako pôjde po tom všetkom ďalej a kam bude jeho život smerovať. Predtým, ako vstúpila do našej rodiny rakovina, som bola bezstarostná mladá žaba, ktorej rodičia splnili v rámci možností to, na čo mali. Nikdy mi nič v živote nechýbalo. Tatino sa o nás vždy postaral. Od mala sme ako rodina chodievali každé leto k moru. Ocko nám venoval všetok voľný čas, bratovi sa venoval vo futbale, mne v basketbale. Mňa aj brata podporoval vo všetkom, čoho sme sa chytili. Viedol nás k tomu, aby sme boli v živote samostatní a ako rodina súdržní, aby sme si vážili svoje zarobené peniaze, aby sme pomáhali rodine, priateľom, známym, ale aj neznámym, susedom, proste všetkým, ktorí to potrebujú, a to bez toho, aby nás o to požiadali.
Mňa rakovina zmenila, pretože mi vzala toho najlepšieho ocka na svete. Predtým som mala v živote obrátené hodnoty. Bolo pre mňa dôležité, čo si oblečiem, kam večer pôjdem von, kto o mne čo hovorí, ako vyzerám… neviem či to bolo pubertou, ale bolo to fakt zlé. Až keď som začala pracovať na trvalý pracovný pomer po strednej škole a zarábať si sama na seba, už nebolo všetko také ružové, ideálne a dokonalé. Vtedy som zistila, ako veci fungujú a čo si môžem dovoliť a čo nie. Až po ockovej smrti, keď som mala 21 rokov, som išla na vysokú školu – študovať sociálnu prácu. Želal si to ešte, keď žil, ale ja som bola hlúpa a tvrdohlavá a chcela som proste zarábať na svoje rozmary. Ockova rakovina a to, že už nie je medzi nami, urobilo zo mňa človeka, ktorým som teraz, preto hovorím, že všetko zlé, čo sa mi v živote stalo, sa mi malo stať, aby som sa prebrala a doslova našla samú seba….
Teraz prichádzaš často do kontaktu s ľuďmi, ktorí majú rakovinu. Ako to znáša tvoja psychika?
Keď som si vyberala tému diplomovej práce – Možnosti sociálnej práce s pozostalými onkologického klienta, povedala som si, že áno, toto je to, čo chcem v živote robiť, čomu sa chcem venovať, čo ma bude napĺňať. Prax nám musela súvisieť s diplomovou prácou a s tým bol veľký problém. Samozrejme, si študent a nikde ťa nechcú zobrať len tak a už vôbec nie do zdravotníctva. Bola som zúfala, nevedela som, či si mám zmeniť tému diplomovky alebo sa nevzdať a zabojovať. Prax sme si museli nájsť sami, a tak som začala pátrať po svojich možnostiach, ktorých teda veľa nebolo.
Hneď prvý telefonát do Svetielka nádeje dopadol skvele. O pár dní na to som už bola zasvätená do pracovnej činnosti sociálneho pracovníka na detskom onkologickom oddelení v Banskej Bystrici. Pod svoje krídla si ma vzal pán Mgr Moravčík, ktorý mi dokázal, že študentská prax má význam, ak sa študentovi venuje profesionál, ktorý študenta nevníma ako príťaž. Dá sa povedať, že som bola v kontakte s rodinami, ktorých postihlo rovnaké ochorenie ako moju rodinu, dvakrát do týždňa, s tým rozdielom, že toto boli nevinné deti. Spočiatku bolo pre mňa ísť na oddelenie veľmi ťažké. Už len pri vstupe do kancelárie Svetielka nádeje som mala na tele zimomriavky a slzy v očiach. Všetko to, čo som prežila s ocinom, sa mi vracalo. Stále som mala pred očami ocina, ako mu tečie chemo, ako mi doktorka oznamuje, že máme očakávať koniec… Musela som sa cez to preniesť a nedopustiť, aby bolo na mne niečo vidieť a pomohli mi práve deti. Oni sú jednoducho úžasné, vďačné a dávali mi toľko energie, že som z praxe odchádzala s úsmevom na tvári. Momentálne som skôr v kontakte s rodinami, ktoré prišli o blízkeho človeka dôsledkom rakoviny. Stále sa učím a snažím sa byť profesionál vo svojom odbore, ale nie vždy sa mi to darí. Sú určité hranice, ktoré nemôžem prekročiť ani ja a ani klienti, ale nie vždy sa to dá.
Už len pri vstupe do kancelárie Svetielka nádeje som mala na tele zimomriavky a slzy v očiach. Všetko to, čo som prežila s ocinom, sa mi vracalo.
Môžeš prezradiť, kde teda končia tvoje hranice a kde tie ich?
Pokiaľ pracujete s ľuďmi, poznáte ich osudy a ste s nimi v častom kontakte, tie hranice akosi miznú. Keď už nad ich problémami rozmýšľate aj doma, kde je vaše prostredie a máte byť v pohode, pretože už nie ste v pracovnej dobe a vy sa stále nedokážete odosobniť, nerobí to dobre. Aj vy si musíte ako pomáhajúci profesionál oddýchnuť, vypnúť a načerpať nové sily počas svojho voľna. Psycho hygiena je v tomto povolaní veľmi dôležitá. Niekedy sa stáva, že klienti sa vopred vzdávajú, nesnažia sa sami nájsť iné alternatívy, zbavujú sa toho a hádžu ich povinnosti na vás alebo vás začnú citovo zdierať. Vtedy treba povedať nie, tak toto už nie je v mojej kompetencii. Je veľmi náročné odhadnúť klienta a jeho zmýšľanie. Mojou úlohou nie je robiť rozhodnutia za klientov, ale pomôcť im k tomu, aby ho dokázali urobiť sami. Môj problém je ten, že chcem každému pomôcť a odbremeniť ho a potom mám toho príliš veľa a zanedbávam samú seba. Preto nesmiem dovoliť klientom prekračovať hranice, chránim tým nielen seba, ale aj ich samotných.
O pár týždňov vypukne akcia s názvom Memoriál Roberta Dlhoša, pomenovaná podľa tvojho ocka. Na Facebooku som si všimla, že sa do nej zapojilo mnoho známych i neznámych ľudí. Priblíž nám teda bližšie, o čo vlastne pôjde.
Memoriál Roberta Dlhoša sa bude skladať z dvoch častí. V prvej časti sa odohrá minifutbalový turnaj, na ktorom sa zúčastní 5 mužstiev a bude sa hrať o putovný pohár. Na sprievodnom programe sa stále pracuje, ale už teraz viem, že memoriál sa ukončí ohňostrojom. Počas celého dňa budú k dispozícii stánky s občerstvením, ktorých zisk poputuje na detskú onkológiu Svetielko nádeje, Miškovi Brádňanskému na liečenie a Jakubkovi Cimermanovi taktiež na liečenie. K dispozícii bude oddychová zóna pre ženy vďaka podpore jednej kozmetickej značky, pre deti je pripravené maľovanie na tvár, skákací hrad, športové hry a tvorivá dielňa, o ktorú sa postará Dominika Geregová z Tanca snov. Dominika už niekoľko rokov podporuje svojím projektom Deti deťom detskú onkológiu v Banskej Bystrici a je pre mňa v jej veku veľkým vzorom. Zo známych športových osobností príde našu akciu podporiť Vladko Moravčík, ktorý robí thajský box, Lukáš Bambúch, ktorý hráva za HC 07 Detva, jeho spoluhráč Jakub Predajniansky, Richard Sabol, ktorý hrával hokej v zahraničí a niekoľko rokov reprezentoval Slovensko v hokeji do 20 rokov a príde aj môj priateľ Tomáš, ktorý hráva za HC 05 I clinic Banská Bystrica, ale až večer, pretože má zápas v Martine. A možno príde aj niekto, koho meno skutočne všetci poznajú, ale to si ešte nechám pre seba. 🙂
O sprievodný program sa postará aj folklórny súbor Urpín z Banskej Bystrice. V druhej časti sa bude žrebovať tombola a budú sa dražiť veci detí z onkológie a veci od známych športových osobností (šiltovka podpísana Mariánom Hossom a Miškom Handzušom, hokejky od Marcela Haščáka, Richarda Zedníka, Surového a mnohých ďalších hokejistov, dres HC 05 I Clinik Banská Bystrica, tričko od Vladka Moravčíka, v ktorom nastupuje do ringu, futbalový dres a šál od výnimočného futbalistu Jakuba Sylvestra. Všetky vyzbierané peniažky budú spravodlivo rozdelené pre Svetielko nádeje, rodinu Brádňanskú a rodinu Cimermanovú.
Takéto zbierky budú prebiehať počas celého roka alebo ide len o jednorázovú záležitosť pri príležitosti spomínaného Memoriálu?
Plánujem založiť vlastnú organizáciu. Memoriál je len začiatok. Dúfame však, že sa nám ho podarí zorganizovať každý rok a stane sa tradíciou.
Existuje mnoho charít či podobných projektov, ktoré pomáhajú ľuďom. Ale ako vlastne celý takýto proces pomoci funguje?
Ide o veľmi náročný proces. Je mnoho ľudí, ktorí chcú pomáhať, ale zastaví ich byrokracia. Mňa chcú zastaviť ľudia, ktorí mi rozprávajú o tom, ako sa to nedá, aká som na to mladá a že nemám skúsenosti, známosti a neviem čo všetko. Už ich nepočúvam a v podstate mažem zo svojho života. Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod. Ak chce niekto pomôcť takýmto spôsobom, musí si najprv vybaviť povolenie. Na začiatok je vhodné založiť si občianske združenie, ale aj na to potrebujete vstupný kapitál. Všetkých musíte kontaktovať vy sami, žijeme v dobe, kedy vám nikto nepovie „samozrejme“.
Žijeme v dobe, kedy vám nikto nepovie „samozrejme“.
Možno ja som mala to šťastie, že mne ľudia začali ponúkať pomoc sami od seba, keď sa od niekoho dozvedeli, o čo pôjde a to je na tom to krásne. Ide to samo. Prvý ročník memoriálu netvorím len ja, ale my všetci, ktorí sme sa zapojili a stále makáme, zháňame, niekedy prosíme a niekedy veru musíme aj odmietnuť. Mám úžasných bývalých spolužiakov, ktorí sa mi starajú o propagáciu a, samozrejme, môj bezkonkurenčný tím, ktorý mi so všetkým pomáha. V podstate som si ho zostavila sama, oslovila som svoje kamarátky. Tie mi pomáhali ako dobrovoľníčky aj na iných akciách, ktoré som organizovala počas štúdia alebo na ktorých som ja sama bola ako dobrovoľníčka.
Aký máš názor na iné rôzne charitatívne organizácie? Myslíš, že aj ony to robia s čistým úmyslom ako ty?
Zatiaľ som prišla do kontaktu s organizáciami, ktoré majú len tie najlepšie úmysly a dovolím si tvrdiť, že každý cent, ktorý vyzbierajú vďaka dobrým ľudom, sa použije na to, na čo bol určený. Sú to úžasní ľudia, a to nielen preto, že sa venujú tejto cieľovej skupine. V mnohých oblastiach sú mi vzorom. Veľa ma naučili a ja som im za to nesmierne vďačná. Samozrejme, že sa nájdu aj špekulanti, ktorí chcú „zarobiť“ na ľudskom nešťastí, na chorobe, ale s takými som sa ja osobne ešte nestretla a dúfam, že ani nestretnem. Myslím, že každý človek, ktorý chce prispieť na fungovanie takýchto organizácií, si predtým ako poskytne finančný príspevok, organizáciu „preklepne“. Chce o nej vedieť čo najviac, aspoň ja tak vždy robím. Pre mňa je dôležité o organizácii vedieť, aké projekty už má za sebou, či majú oficiálnu stránku, kto organizáciu vedie a akým spôsobom. Robia sa aj jednorázové zbierky, ktoré podľa mňa nerobia dobré meno. Určite sa už každý stretol s tým, že mnohí špekulanti obstávajú pred poštou, majú vyrobené rôzne zberné krabičky, ale viacerí z nich nemajú povolenie na to, aby mohli zbierať peniažky. Mnohí dobrí ľudia sa nechajú zlákať na príbeh a povolenie si zabudnú vypýtať. Každý, kto zbiera peniažky týmto spôsobom, musí mať pri sebe povolenie. Potom sa ľudia nemusia báť, že tie peniažky idú niekomu do vrecka.
Ale to povolenie sa dá zrejme aj sfalšovať ako už takmer všetko. Aj mne párkrát rôzne ženy ukazovali, že majú povolenie, keď som prispela na nejakého pacienta, ale či bolo originálne, ťažko povedať. Ako to teda môžeme jednoducho rozpoznať?
Málo ľudí vie, že aj zbierky upravuje zákon. Postup pri registrácii a vykonávaní verejnej zbierky upravuje zákon č. 162/2014 Z.z. o verejných zbierkach. Je to veľmi náročné zhrnúť a bolo by fajn, keby si každý čitateľ pozrel aspoň jedným očkom tento zákon, kde je jasne napísané Kto môže zbierku vykonávať, akým spôsobom, odkedy do kedy zbierka trvá. V skratke pri verejných pokladničkových zbierkach je dôležité ovládať najmä tieto informácie. Pri zbierke vykonávanej zbieraním do stacionárnych pokladničiek alebo do prenosných pokladničiek, je právnická osoba povinná zabezpečiť pokladničky proti násilnému otvoreniu a proti odcudzeniu vložených príspevkov; označiť pokladničku názvom právnickej osoby vykonávajúcej zbierku, nápisom „Verejná zbierka“, registrovým číslom zbierky a názvom správneho orgánu, ktorý zbierku zapísal do registra zbierok. Ak je viac pokladničiek, uvedie sa aj evidenčné číslo pokladničky.
Len teraz si skončila vysokú školu. Je práve práca s onkologickými pacientmi to, čomu by si sa chcela venovať v budúcnosti?
Ešte stále som nedosiahla titul Mgr. Tento mesiac ma čakajú magisterské štátnice. Diplomovú prácu som nestihla odovzdať na prvý termín, ktorý bol v apríli. Bola to moja chyba, pretože som sa venovala mnohým iným veciam, ktoré v tej dobe boli pre mňa omnoho dôležitejšie a nemala som dobrý time manažment a nechcela som sa za svoju diplomovú prácu hanbiť, pretože to je moja srdcovka. Rozhodla som sa, že bude pre mňa lepšie odovzdať ju v druhom termíne, ktorý bol v júni. Bolo to pre mňa veľmi náročné, ale nie z dôvodu, že sa ma téma bytostne dotýka. To, že som dokázala o tom všetkom písať, bol pre mňa istý druh terapie. Problém bol s literatúrou, pretože na Slovensku sa pozostalým venujú skôr psychológovia a ja som chcela danú tému rozobrať z pohľadu sociálnej práce, ktorá má svoje opodstatnené uplatnenie pri tejto špecifickej cieľovej skupine. Našťastie som to zvládla aj vďaka svojej konzultantke PhDr. Mirke Tokovskej PhD., ktorá mi bola nesmiernou oporou a veta, že je na mňa hrdá, mi bola najväčšou odmenou.
V budúcnosti sa chcem venovať práve rodinám, ktorým do života vstúpila rakovina. Chcela by som im pomáhať so všetkým, čo bude v mojich silách a v mojich kompetenciách od samotného diagnostikovania choroby, cez liečbu a budem veľmi rada, ak svojou troškou budem môcť prispieť k pozitívnym výsledkom pacienta i ja a naopak, ak to naberie horší spád, čo sa, bohužiaľ, pri rakovine stáva, tiež budem chcieť byť nápomocná. Na Slovensku je to veľmi ťažké, keďže povolanie smútkový poradca, nie je zaradené v sústave povolaní tak, ako je tomu napríklad v Čechách. Takéto služby sa na Slovensku považujú za nadštandard, ľudia o nich ani nevedia a zdravotná poisťovňa ich tým pádom neprepláca, aj keď z môjho uhla pohľadu by to mala byť samozrejmosť. Preto chcem fungovať úplne zadarmo a pre všetkých, ktorí to potrebujú. Pre mňa je moja budúca profesia sociálnej pracovníčky so zameraním na onkológiu poslaním. Viem, že ľudia nemajú dôveru voči sociálnym pracovníkom na úradoch a práve preto nechcem fungovať pod nikým, ale samostatne a začať od nuly. Mojim cieľom je dosiahnuť na Slovensku to, aby ľudia nemali strach zaklopať na dvere a niečo sa opýtať. Chcem tu byť pre nich, kedykoľvek. Choroba a smrť si predsa nevyberá čas…
Aký je tvoj najväčší sen?
Môj najväčší sen sa mi už nikdy nesplní. Každé Vianoce, narodeniny, meniny si prajem to, aby sa môj ocko vrátil medzi nás, aby som ho mohla ešte raz objať, pobozkať, povedať mu, ako ho ľúbim, ako mi chýba a za všetko, čo pre mňa urobil poďakovať. Vždy, keď sa mi v živote niečo dobré stane alebo dosiahnem nejaký úspech, poviem si, že mi to zariadil ocino a vždy si predstavím, čo by mi povedal a aké prekvapenie by mi za to prichystal. Keď sa mi stane niečo zlé, poviem si – tak to malo byť a po daždi vždy vykukne slnko. Keďže tento sen je nereálny a viem, že sa mi nesplní, mám aj reálny. Mojím snom je mať vlastnú organizáciu, ktorá sa bude venovať onkologickým klientom, ich rodinám, ale aj pozostalým onkologického klienta. Chcela by som, aby mi bolo dopriate a umožnené robiť to, čo ma napĺňa, pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Kedysi som maminke povedala, že raz chcem byť nominovaná na Slovenku roka, ale to je hudba ďalekej budúcnosti a možno sa mi to niekedy podarí, ale čaká ma ešte dlhá cesta. A chcela by som sa stretnúť aj s prezidentom, pánom Kiskom. Vlastne ja mám tých snov asi viac, ale postupne sa mi plnia.
