5:59…. 6:00. Píííp, pííííp, píííp. Nepríjemný tón, ktorý ma budí deň čo deň. Rozlepila som oči a potiahla prstom po displeji telefónu, aby som ho umlčala. Otočila som sa na druhú stranu. Ležal na bruchu s jednou rukou pod vankúšom a s druhou pri tele. Tak krásny a zraniteľný. Opatrne som sa zdvihla z postele, nech ho nezobudím, našuchla si svoje chlpaté papuče, prehodila cez seba župan a zišla dolu schodmi.
Cez veľké okno v obývačke svietilo slnko tak jasne, že by človek čakal pätnásťstupňové teploty, no teplomer ukazoval slabých päť. Väčšina stromov bola ešte zelených, niektoré už mali aj žlté a červené listy. Zo zamyslenia ma vytrhol zvuk vriacej vody v kanvici. Zaliala som si kávu v mojom obľúbenom hrnčeku s hviezdičkami a zapla som rádio. Káva ma príjemne zohriala a prebudila moje mozgové bunky. Pri raňajkách som stihla odpovedať na pár mailov a pozrieť si v diári schôdzky. Ešte sprcha a ranný rituál je za mnou.
Pod horúcou vodou by som dokázala stáť aj hodiny. Dumala som nad tým, čo si dnes oblečiem do práce. Ako zvyčajne. Zrazu som na svojich ramenách ucítila známy dotyk: „Dobré ráno.“
„Dobré ráno, prečo ešte nespíš?“
„Chýbaš mi v posteli,“ šepol mi do ucha a pomaly mi masíroval zátylok namydlenými rukami.
Uvoľnila som sa. Telom mi ihneď prebehla triaška. Chlpy na rukách sa mi zježili.
„Si krásna,“ pokračoval.
Cítila som na chrbte, ako sa mu páčim, ako ma chce. Rukami ma zozadu oblapil a masíroval mi ňadrá. Začala som tíško vzdychať, prehla som sa v chrbte a uvidela jeho hnedé oči. Usmieval sa, má rád keď ma môže ukojiť svojimi dotykmi. Skĺzol nižšie medzi stehná a bozkával mi krk.
„Och bože,“ stonala som: „ešte, ešte.“
„Ešte nie,“ zakazoval mi vrhnúť sa do eufórie.
Otočil ma tvárou k nemu, zdvihol a pritlačil k stene. Rukou som sa mu prehrabla vo vlasoch a zdrapila ho za ne. Náruživo som mu vtisla bozk na ústa a jemne sala jeho peru. Zrazu som cítila, ako sa dostáva do mňa. Veľmi pomaly.
„Aaaaach,“ neubránila som sa hlasnému vzdychu, keď už bol vo mne celý. A potom to prišlo znova. Vnikal do mňa stále rýchlejšie a ja som zarývala nechty do jeho kože stále hlbšie.
Stále neprestajne prirážal. Bola som na konci, bola som na pokraji.
„Áno, uži si to,“ povzbudzoval ma.
Na sekundu či dve sa mi zastavil dych. Cítila som ako som vybuchla, ako sa do mňa vylial, a zároveň ako tam dole pulzujem a zvieram ho.
Posadil ma na dlážku, ešte stále vzdychajúcu, a pozrel na mňa ako lovec na svoju korisť.
Zdvihol jeden kútik úst: „Tak ešte raz ti prajem dobré ráno.“
„Takéto rána sa mi páčia,“ odpovedám. „Na linke máš raňajky.“
Zmyl zo seba zvyšok mydla, utrel sa a odkráčal s úsmevom a jeho pekným pozadím.
